Dekan Dula a Martin Valluš
24. 3. 2021
DEKAN DULA A MARTIN VALLUŠ
Obdobie prvej Československej republiky bolo zlatým vekom pre Liptovský Hrádok, ale aj pre Dovalovo. Najmä druhá polovica 20-tych rokov a 30-te roky minulého storočia sa vyznačovali v obrovským stavebným a kultúrnym rozmachom. V polovici 20-tych rokov 20. storočia okrem iného Liptovský Hrádok a Dovalovo po rokoch nestability získali na dlhé desaťročia stabilných a aktívnych rímsko-katolíckych farárov. Liptovský Hrádok Františka Dulu (v katolíckom kostole slúžil v rokoch 1925 – 1960, zomrel v roku 1962) a Dovalovo farára Martina Valluša (slúžil a žil tu v rokoch 1927 – 1957). Ich osudy, práca a životné okolnosti boli natoľko podobné, že som sa ich rozhodol zaradiť spolu do jedného článku.
Začnem Františkom Dulom. Narodil sa v roku 1882 v dedinke Hrabušice v okrese Spišská Nová Ves. Študoval na gymnáziu v Levoči, neskôr v Kňazskom seminári v Spišskej kapitule, kde prijal kňazskú vysviacku v roku 1906. Pred príchodom do Hrádku pôsobil na viacerých miestach, väčšinou v dolnom Liptove (dnes okres Ružomberok).
Liptovský Hrádok po odchode rímsko-katolíckeho kňaza Bélu Téschlera nemal stabilného farára. Andrej Oravec, Jozef Árgay a František Nádaškay tu slúžili v priemere rok a pol. Možno aj preto duchovný život stagnoval. V roku 1921 sa odohral pokus o založenie pobočky katolíckej telocvičnej jednoty Orol v Liptovskom Hrádku. Spolok však nemal zrejme dlhého trvania. Spomína sa len v tomto roku. Aj toto ilustruje situáciu v tej dobe väčšinou katolíckeho Liptovského Hrádku.
V roku 1925 však nastala zmena. Na miesto katolíckeho farára bol menovaný František Dula. Zároveň bol menovaný za dekana a okresného školského inšpektora cirkevných škôl pre okres Liptovský Hrádok (resp. horný Liptov). Dekan Dula sa okamžite zapojil do rozbiehajúceho sa kultúrneho života v meste. Spolu s inými (napr. učiteľom a riaditeľom Štátnej ľudovej školy Jozefom Černotom) založil v meste odbočku spolku Charitas (Karita), ktorý rozvíjal kultúrno-výchovnú a osvetovú činnosť. Tento spolok si pod vedením dekana Dulu a učiteľa Černotu začal stavať v Hrádku svoj vlastný Kultúrny dom v roku 1932, paralelne so stavbou Sokolovne. Projekty vypracoval Ján Groma z Trsteného a stavbu realizoval Ondrej Janček z Ružomberka. Stavba bola dokončená a odovzdaná do užívania 9. júla 1933 počas veľkej slávnosti. Stavba bola riešená jednoducho, ale účelne. Bola prízemná – nachádzala sa tu veľká sála s javiskom, zadná miestnosť (pre účinkujúcich v programoch) a veľká čitáreň s knižnicou spolku a ďalším príslušenstvom. Dekan Dula mal blízko Kultúrneho domu Charitas postavený dom. Je to druhý dom od KD smerom k Váhu na rovnakej strane ulice. Tam býval po skončení aktívnej kňazskej služby od roku 1960 až do svojej smrti v roku 1962.
Dekan Dula hneď po príchode do Hrádku vyvíjal aktivitu aj v samotnej cirkvi. Miestny cintorín na svahu nad železnicou bol založený na začiatku 19. storočia. Pán dekan sa v roku 1930 sťažoval na miestnom obecnom zastupiteľstve, že je vo veľmi úbohom stave. Obec ho ešte ten rok prevzala do svojej správy, menovala komisiu, na ktorej čele bol dekan Dula spolu s členmi zastupiteľstva – Bohumírom Nemčekom, Jánom Kovalčíkom st. a vtedajším starostom Petrom Kubiznom. Táto komisia mala na starosti rekonštrukciu cintorína – jeho ohradenie, vypílenie starých stromov a celkové očistenie. Taktiež mala táto komisia vypracovať cintorínsky poriadok.
Ako okresný dekan zasiahol aj do života v okolitých dedinách. Napríklad v Dovalove bol v rokoch 1926 – 1927, po odchode kňaza Andreja Labudu, administrátorom fary a kostola, a teda slúžil tu omše a sviatosti. Dá sa povedať, že v tejto dobe mal hrádocký farár jednu z najväčších farností na Liptove. Dnes do farnosti Liptovský Hrádok patria filiálky Liptovský Peter a Liptovská Porúbka, Jamník a Vavrišovo. V rokoch 1926 – 1927 pribudli aj Dovalovo, Liptovská Kokava a Pribylina. Môžeme teda povedať, že farnosť Liptovský Hrádok zahŕňala celé Belianske údolie. V Dovalove dekan Dula tiež posvätil novopostavený organ v roku 1928. V rokoch 1932 – 1940 patrila do farnosti v Liptovskom Hrádku aj Čiernovážska dolina a dediny a samoty sa v nej nachádzajúce. Dekan Dula dochádzal tri krát do roka slúžiť omše do katolíckej lesníckej kaplnky Najsvätejšej Trojice v osade Čierny Váh, postavenej úradníkmi komorského Likavsko-hrádockého panstva v roku 1803.
Dekan Dula aktívnu kňazskú službu ukončil v roku 1960. Ako som napísal, žil v dome postavenom poniže Kultúrneho domu Charitas. Tu aj zomrel v roku 1962 a bol pochovaný na hrádockom cintoríne hneď vedľa Margity Illečkovej. Na jeho hrobe je socha, ktorá zobrazuje práve jeho samého. Podľa iniciál vyrytých na podstavci sochy jej autorom bol A. G. – zrejme Alfonz Groma, sochár z Trsteného tvoriaci v druhej polovici 20. storočia v Liptovskom Mikuláši. V zozname jeho diel som však túto sochu nenašiel. Pravdepodobne preto, že vtedajšia moc nebola naklonená stavbe pamätníkov pre kňazov. Hroby sú dnes v zlom stave, nápis informujúci, kto je pochovaný pod veľkou sochou je už takmer nečitateľný.
Dekan Dula si udržiava jedinečnosť aj v tom, že bol jediným dekanom v Hrádku, jediným farárom, ktorý mal svojho kaplána – Jána Ďurku-Silana, o ktorom článok som už napísal (https://www.facebook.com/.../permalink/3632094863498370). Bol aktívnym prispievateľom do mnohých náboženských periodík pred II. svetovou vojnou a aj počas nej. Dlhých 35 rokov bol kňazom a dekanom v Liptovskom Hrádku – dodnes je najdlhšie pôsobiacim kňazom u nás. Aj keď sa tu nenarodil, stal sa súčasťou dejín mesta.
Druhým kňazom v Hrádku, ktorý tu slúžil v rovnakej dobe ako dekan Dula, bol dovalovský farár Martin Valluš. Narodil sa v roku 1894 v dedinke Hranovica, za kňaza bol vysvätený v roku 1917 v Spišskej kapitule. Pred príchodom do Dovalova pôsobil ako kaplán, farár a učiteľ na rôznych miestach Oravy a Liptova (dokonca mal jedno spoločné pôsobisko s dekanom Dulom v Zubrohlave – dekan Dula tam pôsobil 1906 – 1907 a Martin Valluš v rokoch 1923 – 1924).
V roku 1927 sa stal administrátorom (správcom) a neskôr aj farárom farnosti v Dovalove. Po dlhšej dobe bol konečne stabilným farárom v tejto dedine. Pod jeho pôsobnosť patrili filiálky v Liptovskej Kokave, Pribyline a na Podbanskom. Dostal sa do prostredia, kde dedina bola viac evanjelická než katolícka. Kostol sv. Martina z Tours, teda farský kostol v Dovalove bol vo veľmi zlom stave a pýtal si rekonštrukciu. Martin Valluš sa pustil do práce – v roku 1928 zabezpečil kúpu a stavbu nového organu od Rieger z Krnova. V roku 1930 prebehla generálna oprava celého chrámu – bol staticky narušený pre pohyby kopca, na ktorom bol postavený. Rozhodovalo sa o tom, č vežu kostola, ktorá už nemusela dlho vydržať, úplne zvalia alebo sa ju posnažia zachrániť. Nakoniec ju zachránili tým, že k nej pristavali oporné stĺpy, ktoré sú po jej bokoch dodnes. V roku 1931 bol kostol z vnútra vymaľovaný, historizujúcou neobarokovou výmaľbou prispôsobenou výrazu oltárov, kostolným maliarom Antonom Bednárom. Maľovaná výzdoba bola, podľa fotografií, inšpirovaná maľbami v kostole v Liptovskom Hrádku. Táto bola potom zatretá v roku 1981. Martin Valluš bol v roku 1941 jediným v dedine, kto vlastnil auto – Škoda Popular, v tej dobe už nepojazdný. Niekoľkokrát bol členom obecného zastupiteľstva.
Počas medzivojnového obdobia bol aktívnym kultúrnym pracovníkom obce, rovnako ako dekan Dula v Hrádku. Bol zakladateľom miestnej pobočky spolu Charitas (Karita) v Dovalove, ktorá tu hrávala divadlá. Aktívne pracoval s miestnou katolíckou mládežou. V Dovalove pôsobil do roku 1957, potom bol preložený, ale nevedno kde. Dokonca nevieme, ani kedy Martin Valluš zomrel.
A čo mali ešte s dekanom Dulom, ba vlastne s celoslovenskými katolíckymi farármi spoločné? Od roku 1937 bol postupne pomocou farárov a organistov v kostoloch do života uvádzaný Jednotný katolícky spevník. Jeho autorom bol Mikuláš Schneider Trnavský a mnoho ďalších činiteľov bolo súčasťou skupiny ľudí, ktorí ho pripravovali. V ňom sa nachádzajú piesne slovenské, piesne ľudové a niekoľko piesní preložených z iných jazykov. Používa sa dodnes, čo nemá v strednej Európe obdoby. Je v priestore strednej Európy jedinečný. A teda zavádzanie tohto pokladu slovenskej katolíckej kultúry, ktorý má každá katolícka rodina aj doma, do života mali na starosti v našom meste práve títo dvaja významní páni farári.
PS: Na fotografií je dekan František Dula, žiaľ, fotografia, alebo podobizeň farára Martina Valluša nezachovala
