farnost dovalovo

DOVALOVSKÝ KATOLÍCKY KOSTOL SV. MARTINA Z TOURS

            Najstaršou zachovanou sakrálnou (náboženskou) pamiatkou v Liptovskom Hrádku je rímsko-katolícky kostol sv. Martina z Tours v mestskej časti Dovalovo. Pochádza pravdepodobne z druhej polovice 13. storočia, čo sa podarilo to zistiť vďaka architektúre kostola, keďže prvá písomná zmienka pochádza až z roku 1397, kedy sa v registri pápežských desiatkov spomína farár ,,Šimon v kostole svätého Martina v Liptove“. Je tu však problém. Táto zmienka sa môže týkať aj kostola v Martinčeku (obec nad Ružomberkom), keďže aj tam je kostol sv. Martina, a tiež sa nachádza v Liptove.

            Kostol sv. Martina bol mnoho krát prestavaný, preto je náročné určiť ako v skutočnosti v stredoveku vypadal. Bol postavený na kopci nad obcou, aby dominoval okoliu. Orientovaný bol podľa tradície v smere západ – východ (na západe sa nachádza vchod – má to svoju symboliku, vchádzate do kostola zo západu, z krajiny smrti a utrpenia, a pozeráte sa smerom k východu, do krajiny zmŕtvychvstalého Krista) a predstavuje typickú ukážku vidieckeho typu sakrálnej ranogotickej jednoloďovej stavby s pravouhlým uzáverom presbytéria (presbytérium je svätyňa, miesto, kde sa vykonávajú náboženské obrady, miesto, kde sa nachádza hlavný oltár), čo je typické práve druhú až tretiu tretinu 13. storočia. K severnej strane svätyne bola pristavaná sakristia, samotná svätyňa bola zaklenutá krížovou rebrovou klenbou, loď kostola mala vysoký trámový strop (klenba tu bola dostavaná až v priebehu 17. storočia). Svätyňa bola od lode kostola oddelená lomeným víťazným oblúkom, na ktorého ľavej strane (z pohľadu z lode kostola) sa nachádzala kazateľnica. Zo stredoveku sa v kostole zachovali obvodové steny, pôdorys, ostenia vchodu do kostola a jedno gotické okno na východnej stene svätyne. Okrem toho pri nedávnej obnove boli objavené aj pozostatky stredoveké fresky a pastofórium (miesto, výklenok v stene, kde sa ukladali hostie, víno a kalich). V literatúre sa uvádzajú aj zvyšky fragmentov fresiek, ktoré sa pri prvej novovek prestavbe dostali do podstrešného priestoru.

Existuje tu aj možnosť, že kostol bol obohnaný kamenným múrom, hradbou (dnešná pochádza z renesančnej prestavby kostola okolo rokov 1610 – 1615). Vnútri takto postaveného areálu sa nachádzal prikostolný cintorín (v stredoveku sa mohlo pochovávať len na posvätnej pôde a takou práve boli areáli kostolov, takto sa cintoríny dostali do stredov miest – napr. okolie košického Dómu sv. Alžbety). Kostol sv. Martina bol v priebehu 15. a 16. storočia sídlom farnosti, ktorá zahrňovala dediny Belsko (na mieste dnešného liptovského Hrádku), Dovalovo, Malé Dovalovo (Liptovská Kokava) a Pribylina. V čase svojho vzniku bol však zrejme filiálnym kostolom farnosti sv. Petra a Pavla, ktorá sídlila v dnešnej obci Liptovský Peter a s ktorou farnosť v Dovalove aj v nasledujúcich storočiach vyvíjala spoluprácu.

Opis stredovekého kostola by nebol kompletný bez vnútornej výzdoby – oltáre. Tie sú dôležitým a dominantným prvkom interiéru každého kostola. Majú za úlohu prilákať pozornosť veriacich, aby sa sústredili na obrady vykonávané pred nimi. V dovalovskom kostole sa v stredoveku nachádzali pravdepodobne tri oltáre – jeden v presbytériu, hlavný, a dva po bokoch stien lode pri víťaznom oblúku. Z kostola však boli tieto postupom času odstránené a nové boli v kostole umiestnené v roku 1768.

V rokoch 1928 – 1930 sa do budapeštianskeho múzea zo súkromných rúk dostali dve dvojice maľovaných oltárnych krídel a jeden pár pevných oltárnych krídel (oltárne krídla sa v stredoveku nachádzali po bokoch oltárnych skríň, slúžili na to, aby sa v čase pôstu dali zavrieť a zahalili tak hlavnú výzdobu oltára, ktorá mohla narúšať pietny charakter pôstneho obdobia. Na ich zadných stranách sa nachádzali výjavy práve súvisiace s pôstnym a veľkonočným obdobím – utrpenie Krista, jeho mučenie, ukrižovanie a pochovávanie, zatiaľ, čo na predných stranách bývali radostné výjavy súvisiace buď s narodením Krista, alebo jeho zmŕtvychvstaním. Neboli menej bežné ani oltáre, kde sa na zadných stranách oltárnych krídel nachádzali výjavy krížovej cesty, taký sa nachádzal napríklad v kostole Preblahoslavenej Panny Márie v Liptovskej Mare, alebo dodnes sa nachádza v Dóme sv. Alžbety v Košiciach). Boli identifikované ako krídla troch rôznych oltárov, pochádzajúcich z rokov 1500 – 1520. Okrem nich sa do Slovenského národného múzea dostala oltárna skrinka s dvojicou sôch svätých, za ktorými bol na skrinke vyrytý letopočet 1520. Počas výskumov bolo dokázané, že pár pevných krídel z Budapešti patrí k tejto skrinke. Na tomto páre krídel je nakreslený výjav Zvestovania, Navštívenia Panny Márie, Adorácie a príchod Troch kráľov. Sochy svätcov boli identifikované ako sochy sv. Martina, patróna kostola a sv. Brikcia (pomerne neznámy svätec, učeník sv. Martina).

Dvojica ostatných krídel z budapeštianskeho múzea nemá jasný pôvod, ale podľa predbežných výskumov sa dá povedať, že pochádzajú od rovnakého autora a rovnakej doby ako oltár sv. Martina a Brikcia zo zbierok SNM. Je preto pravdepodobné, že pochádzajú buď priamo z dovalovského kostola, alebo z filiálnych kostolov dovalovskej farnosti. V dobe vzniku oltárov mala len dve filiálky – kostol sv. Kataríny v Pribyline a hradnú kaplnku v Liptovskom Hrádku.

Dejiny katolíckeho kostola v Dovalove nie sú známe v 15. a prvej polovice 16. storočia. Tiež nepoznáme mená kňazov, ktorí tu pôsobili. Dejiny tejto stavby a diania okolo nej dokážeme rekonštruovať až v časoch významného medzníka v dejinách Európy – Lutherovej reformácie. Podľa niektorých historikov je to práve táto udalosť, ktorá ukončila stredovek v európskom kontexte.

Čo sa týka reformácie v dejinách Liptovského Hrádku a jeho mestskej časti Dovalovo, tá sa začala zrejme niekedy medzi rokmi 1550 – 1560. V roku 1560 totiž v súvislosti so šírením reformácie v Uhorsku vykonal nitriansky archidiakon Michal Szegedinus vizitáciu farností v Liptove. Prišiel aj do farnosti v Liptovskom Petre a potom v Dovalove, kde našiel dvoch, takmer úplne rovnakých kňazov. V Petre našiel kňaza, ktorý sa volal Leonard, zvaný Szentpétery (Svätopeterský – jeho priezvisko zrejme vzniklo z tzv. predikátu – teda že si za menom uvádzal dedinu odkiaľ pochádza – Leonard zo Svätého Petra – Leonard Svätopeterský). Tvrdil, že je rodák z Petra a že vysviacku prijal v Benátkach. Aj keď sa pridŕžal katolíckej cirkvi, náukou sa už neidentifikoval ako katolík. Vraj odmietal svätých, popieral očistec a o pôstoch tvrdil, že sú iba dobrovoľné, nemajú byť nanútené, a majú byť bez rozlišovania pokrmu (tzn. že počas pôstu mohli jesť aj mäso). Vraj mal veľkú podporu svojich farníkov (teda pravdepodobne aj zemanov Podturňanských, ktorí dosádzali farárov do kostolov na ich panstve ako svetskí patróni kostola a farnosti).

V Dovalove našiel zase farára Gašpara, zvaného Bachratý (,,Baknachty“ – zrejme nebol najchudší, preto mu prischlo také prímenie). Podľa zápisu vo vizitačnej zápisnici je Bachratý ,,nasiaknutý heretizmom od podošiev nôh až do vrchhlavy“. Kňazstvo študoval a vysviacku prijal v Krakove (kňazi z tunajšej univerzity boli známi svojim lutheránskym presvedčením). Podľa vizitačnej zápisnice sa často schádzal so svätopeterským farárom Leonardom, aby sa radili na spoločnej náuke. Na to by som chcel poukázať. Evanjelická náuka spočiatku nebola spoločná pre celý kresťanský svet. Mala základ len v Lutherových 95 tézach, preto bolo potrebné, aby si farári vytvárali vlastnú náuku, ktorá bola vhodná pre tunajšie obyvateľstvo. V Uhorsku sa preto takto vytvorila Confessio Pentapolitana, Confessio Hexapolitana a iné. Ale v dedinskom prostredí, v takom, ako je to naše, nebolo typické, aby si farári vytvárali spoločnú náuku. Minimálne na Liptove bola takáto aktivita ojedinelá, každý s farárov si vytváral vlastnú náuku a sám si ,,vyberal“, čo bude z kazateľnice hlásať veriacim, a čo nie. Síce to bola len  epizódna, ale významná súčasť dejín Liptovského Hrádku a Dovalova a kresťanstva na Hrádockom panstve a panstve Podturňanských.

Kostol sv. Martina si prešiel nákladnou prestavbou na začiatku 17. storočia, kedy hrad Hrádok, spolu s celým panstvom vlastnila horlivá evanjelička Magdaléna Zai so svojimi manželmi. Boli zatreté stredoveké fresky a trámový strop kostola bola prekrytý renesančnou klenbou. V latinských prameňoch sa píše, že Magdaléna Zai svojim nákladom postavila kostol v Dovalove. Vzhľadom na to, že iný kostol sa v 17. storočí v Dovalove nenachádzal, a na stavbe zo stredoveku sú viditeľné renesančné úpravy zo začiatku 17. storočia, nie je možné, aby Zai postavila kostol nový, ale opravila a prestavala kostol starý. A to všetko za svoje peniaze a za peniaze svojich manželov. Neskôr, na konci 17. storočia, bola miesto drevenej zvonice, ktorá stála v blízkosti kostola, postavená veža ku kostolu. Jej súčasťou je aj zvonica. V období náboženských bojov 17. a počiatku 18. storočia sa z kostola roztratilo pôvodné stredoveké zariadenie – tri gotické oltáre, ktoré som spomínal na začiatku. Preto, po zastabilizovaní situácie v druhej polovici 18. storočia bolo potrebné znovu kostol vyzdobiť a zariadiť nové oltáre. Tie, ktoré sa do kostola medzi rokmi 1740 – 1768, môžeme právom označiť za barokový poklad.

V doterajšej literatúre sú o týchto oltároch naozaj len skromné zmienky. Na to, že kostolík sv. Martina v Dovalove je obyčajný dedinský kostolík, jeho oltáre sú až netypicky honosné. Sú rovnakého typu ako oltáre v kostole Všetkých svätých (v staršej literatúre Všechsvatých) v Hybiach, alebo v kostole sv. Petra z Alkantary v Okoličnom (v kláštornom kostole), a tiež sa ponášajú na nádherné monumentálne oltáre z kostola Narodenia Panny Márie z Liptovskej Mary, ktoré sa dnes nachádzajú v replike stavby v skanzene v Pribyline. Pravdepodobne sú dielom jednej spišsko-liptovskej dielne pôsobiacej pri Spišskej Kapitule, ktorá budovala barokové oltáre v našich regiónoch v priebehu 17. a 18. storočia. Spolu s kazateľnicou a kalváriou na tráme vo víťaznom oblúku tohto kostola tvoria pôsobivý celok, hodný za povšimnutie.

Dovalovské oltáre boli vybudované v roku 1768 za farárovania Františka Fehérpatakyho (1723 – 1765) a Ignátza Papánka (1765 – 1777). Vyrobené sú z dreva a boli ladené do spoločnej farby – zelenej, ktorá má pôsobiť ako mramor – nazýva sa to „iluzívne mramorovanie“. Ich výstavbu iniciovalo a zaplatilo Hrádocké komorské panstvo, svetský patrón farnosti Dovalovo (byť svetským patrónom farnosti znamenalo povinnosť udržovať kostol a starať sa o jeho vybavenie, za čo potom patrón kostola užíval pocty). Nie je známy rezbár/umelec, ktorý oltáre vyrezal. V kostole sa nachádzajú tri oltáre – vo svätyni (v presbytériu)  je oltár sv. Martina z Tours, pri pohľade od dverí kostola na pravej strane je oltár sv. Jozefa Nazaretského a vľavo oltár Piety. Kresťanská cirkev sa od počiatkov vyznačovala hlbokou symbolikou a inak tomu nie je ani v tomto kostole.

Keďže obyčajní ľudia, ktorí chodili do kostola, nevedeli zväčša čítať, najlepšie bolo ukázať im, kto je na oltári vyobrazený pomocou rôznych symbolov daných svätých – atribútov. Vďaka nim aj my dnes dokážeme zistiť tieto súčasti – stačí si všímať ich atribúty. Začnem hlavným oltárom sv. Martina. Je to tzv. dvojetážový oltár – to znamená, že samotný oltár má dve poschodia. Vrchná etáž oltára zobrazuje výjav Zvestovania Panne Márii (archanjel zvestuje v bielo-zlatej tunike odetej Márii nepoškvrnené počatie a narodenie Krista tak, že jej podáva ľaliu, symbol panenstva a čistoty), nad ktorým je holubica – symbol Ducha Svätého a vyobrazenie Trojjediného Boha – Boh sa v kresťanskej tradícii vždy zobrazuje ako starý muž s dlhou šedivou bradou a trojuholníkovou svätožiarou (tri vrcholy trojuholníka symbolizujú tri osoby, ktoré spolu tvoria kresťanského Boha – Otca, Syna a Ducha Svätého).

Po stranách vrchnej etáže oltára sú tzv. anjelici „putti“ – typický barokový prvok, tučnučkí anjelici s detskými tvárami, červenými líčkami a kučeravými vlasmi. Dvaja sú nad vyobrazeniami, dvaja vedľa nich. Pod Zvestovaním je „kartuša“ so zasvätením oltára. Text kartuše znie: „ARA PRIVILEGIATA DEO UNI(verso) & SANCTI MARTINI HONORI ERRECTA“ – v preklade: ,,Oltár ku cti Bohu jedinému a svätému Martinovi vztýčený“. Spodná etáž hlavného oltára je delená na tri časti štyrmi masívnymi stĺpmi. Krajné stĺpy na svojich pleciach nesú anjeli. V strednej časti je oltárny obraz sv. Martina ako vojaka pri podávaní časti svojho plášťa žobrákovi. Po bokoch sú sochy dvoch svätých biskupov. Ten, stojaci na ľavej strane, drží knihu, na pravej kopiju. Pred oltárom je predstavené ,,tabernákulum“, alebo svätostánok, kde sa ukladá hostia a víno – telo a krv Kristova. Na dvierkach tabernákula je výjav Ukrižovania Krista – symbol obety, obetných darov. Po stranách je ,,plenta“ za ktorou sa v minulosti kňaz pripravoval na svätenie Svätej omše. Na jej dverách sú vyobrazení – na ľavej strane Mojžiš, držiaci tabuľky s Desatorom a na pravej strane iný starozákonný prorok, zrejme Zachariáš (podľa pokrývky hlavy). Na plente po stranách oltára sú postavení dvaja svätci – apoštoli. Na ľavej strane s kľúčmi a knihou v rukách je sv. Peter, prvý pápež, a na strane pravej je sv. Pavol s mečom a otvorenou knihou v rukách. 

Bočné oltáre sú dva – po stranách víťazného oblúka na východnej strane lode. Ich symboly korešpondujú so starým ,,zasadacím poriadkom“ v kostole. Na pravej strane od dverí totiž vo väčšine kostolov sedávali muži, na ľavej ženy. Aj preto sa na pravej strane nachádza oltár venovaný sv. Jozefovi Nazaretskému, Kristovmu pestúnovi a manželovi Panny Márie. On sám je zobrazený sediaci v nike v strede bočného oltára, odetý v strieborno-zlatom rúchu. V jednej ruke drží ľaliu – symbol čistoty, v druhej drží malého Ježiška. Z pohľadu pozerajúceho sa na pravej strane od sv. Jozefa je socha svätice, odetej v mníšskom habite – zeleno-striebornom, ktorá vo svojej pravej ruke drží Kristovo srdce a v ľavej ruke kríž. Zrejme ide o sv. Katarínu Siensku, jednu z patrónov Európy, zdravotných sestier a farských sekretárok a hospodýň. Na ľavej strane od sv. Jozefa je svätý, odetý v sedliackom odeve, s poľnohospodárskym náradím v ruke. Pravdepodobne socha zobrazuje sv. Izidora, patróna roľníkov a pastierov. Spodná etáž tohto oltára môže byť vysoko informatívna, čo sa rozvrhnutia zamestnania obyvateľstva v Dovalove v 18. storočí týka.

Máme tu troch svätých. Na ľavej strane je teda sv. Izidor, patrón roľníkov a pastierov, teda typických zamestnaní obyvateľov Dovalova. Sv. Jozef Nazaretský, Ježišov pestún, je patrónov remeselníkov a pracovníkov s drevom, tiež typické zamestnanie obyvateľov Dovalova. Sv. Katarína Sienska patrónka hospodýň a sekretárok, tiež zamestnaní, ktoré sa v Dovalove vyskytovali. Nenašiel som tieto informácie a ich spojitosti so skutočným rozvrhnutím zamestnaní v Dovalove v žiadnej literatúre, ale keď si to porovnáme, so skutočnými údajmi, zdá sa to byť veľmi možné.

Na vrchnej etáži pravého bočného oltára vidíme v strede na kríži v tvare písmena ,,X“ sediaceho muža s knihou v rukách. Ide o apoštola sv. Ondreja, ktorý bol ukrižovaný na kríži v tvare písmena „X“. Z pohľadu diváka na pravej strane od sv. Ondreja sa nachádza žena s korunou na hlave. V rukách drží meč, pri nohách má draky alebo levy. Ide o jednu zo Štyroch veľkých panien („Quattuor Virgines Capitales“) – sv. Margitu. Na ľavo od sv. Ondreja sa nachádza ďalšia zo Štyroch veľkých panien – sv. Katarína. Na hlave má položenú zlatú korunu, v rukách drží meč a tzv. martýrsku palmu (typický znak martýrov – mučeníkov) a pri nohách má položené ozubené koleso, nástroj, na ktorom bola umučená.

Na oltárnej menze – podstavci – je nápis v slovenčine: „Tento oltárik dal sprawit opatrny Muž Andrej .... R(oku) P(ána) 1768 dokonany .... Augusta ....“ Z fotografie oltára, ktorú mám k dispozícií, nedokážem prečítať celý nápis, ale ide o nápis informujúci čitateľa o donátorovi stavby oltárov. Ide o istého Andreja. Zatiaľ sa mi ho nepodarilo identifikovať. Súčasťou oltára sú rovnaké anjeliky ,,putti“ ako na hlavnom oltári. Dominantnou farbou je výzdoby je rovnaká zelená farba ako na hlavnom oltári, tiež je ozdobený iluzívnym mramorovaním ako hlavný oltár. Naznačuje to rovnakého autora ako v prípade hlavného oltára, teda zrejme rovnakú spišsko-liptovskú dielňu.

Ľavý bočný oltár dovalovského katolíckeho kostola je na tzv. ženskej strane kostola. Aj zasvätenie oltára patrí žene – Panne Márií. V nike (vo výklenku v strede) oltára sa nachádza socha Piety – Panny Márie, ktorá v rukách drží telo Krista práve sňatého z Kríža. Panna Mária plače nad mŕtvym telom svojho Syna, má odeté zlaté rúcho, na ktorom sú vyobrazené ľalie – biele, strieborné, kvety, ktorú sú vo všeobecnosti symbolom Panny Márie, jej čistoty a panenstva. Z pohľadu diváka na ľavej strane sa nachádza socha svätice, držiaca lebku. Pravdepodobne ide o Máriu Magdalénu, ktorá spolu s Máriou, Božou Matkou stála pod krížom. Na opačnej strane oltára sa nachádza socha mladého svätca držiaceho knihu. Ide o sv. Jána apoštola, podľa evanjelia jeho najmilšieho učeníka, ktorý tiež stál s Máriou Magdalénou a Pannou Máriou pod Ježišovým krížom. Sochy sa mi zdajú nekompletné, akoby na nich niektoré časti chýbali. Toto bola teda spodná etáž ľavého bočného oltára.

Na vrchnej etáži sa znova nachádzajú tri výjavy. V jej centre je výjav sv. Jána Nepomuckého, ktorý v rukách drží kríž a martýrsku palmu, v druhej kňazskú čiapku – tzv. biret, ktorý si z hlavy sňal, pretože ho anjel  práve korunuje vavrínovým vencom. Okolo hlavy má 5 hviezd a na stolíku pri ňom je lebka, zrejme jeho, z ktorej pri nájdení jeho tela mal vypadnúť jeho jazyk, nepoškodený, ako znak toho, že ani pod nátlakom ho nedokázali prinútiť porušiť spovedné tajomstvo. Na ľavo od výjavu sv. Jána Nepomuckého je socha svätice, jednej z už spomínaných Štyroch veľkých panien. Táto má v rukách meč, na hlave korunku a pri nohách ma vežu s tromi podlažiami. Ide o sv. Barboru, inak aj patrónku Baníkov. Na ľavo od Jána Nepomuckého z pohľadu diváka je socha, ktorá zrejme nebola pôvodnou súčasťou oltára. Na tomto mieste by sa mala nachádzať socha sv. Doroty s košíkom ruží/ kvetov. Výjavy ľavého bočného oltára korunuje Vševediace oko v strieborno zlatej žiare. Na oltárnej menze sa tiež nachádza donačný nápis, identifikujúci istého Andreja, tento krát však v latinčine. Z dostupných fotografií však nie je možné rozlúštiť ho.

V kostole sa ešte nachádza aj kazateľnica, po ktorej obvode sa nachádzajú (nachádzali) sochy evanjelistov s ich typickými symbolmi – sv. Matúš zobrazený ako tzv. Boží človek, sv. Marek s okrídleným levom pri nohách, sv. Lukáš s okrídleným býkom a sv. Ján s orlom. Kazateľnica je o čosi staršia ako oltáre, bola vytvorená v roku 1740, podľa dátumu na baldachýne (strieške) kazateľnice. Pôvodne bola umiestnená vyššie, dnes je položená na podlahe presbytéria. Výzdobu kostola dopĺňa Kalvária (Ukrižovanie Krista), ktorá sa nachádza na tráme medzi stenami víťazného oblúka, a tiež krstiteľnica, skrytá za víťazným oblúkom, pochádzajúce z rovnakého obdobia, ako všetky tri oltáre.

Obdobie 19. storočia a počiatku 20. storočia bolo v Uhorsku obdobím silnejúcej maďarizácie, potláčania práv národnostných menšín a útlaku zo strany maďarskej vrchnosti. Inak tomu nebolo ani v Dovalove, aj keď aj to malo mnoho ľudí verných svojmu národu, a preň aj pracovali. Oficiálna politika voči Slovákom zo strany uhorskej vlády však znemožňovala prirodzený vývin slovenskej inteligencie. Preto po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bola o ľudí študovaných a Slovákov zároveň núdza. Z tohto dôvodu bol aj nedostatok slovenských kňazov. Z kostolov odchádzali maďarskí kňazi, ale nemal ich to nahradiť. Dovalovo svojho katolíckeho kňaza malo do roku  1922 – Michala Mihálika. Po ňom prišiel do Dovalova farár Andrej Labuda. Po jeho odchode, v roku 1926, nemal kto obsadiť faru v Dovalove, preto na miesto farského administrátora nastúpil okresný dekan a farár z Liptovského Hrádku František Dula, veľmi aktívna osobnosť kultúry a náboženského života v meste. Možno vďaka Božej prozreteľnosti sa v roku 1927 dostal na miesto kňaza do Dovalova osobnostne veľmi podobný kňaz Františkovi Dulovi – Martin Valluš. Narodil sa v roku 1894 v dedinke Hranovica, za kňaza bol vysvätený v roku 1917 v Spišskej kapitule. Pred príchodom do Dovalova pôsobil ako kaplán, farár a učiteľ na rôznych miestach Oravy a Liptova.

  V roku 1927 sa stal administrátorom (správcom) a neskôr aj farárom farnosti v Dovalove. Po dlhšej dobe bol konečne stabilným farárom v tejto dedine. Pod jeho pôsobnosť patrili filiálky v Liptovskej Kokave, Pribyline a na Podbanskom. Dostal sa do prostredia, kde dedina bola viac evanjelická než katolícka. Kostol sv. Martina bol vo veľmi zlom stave a pýtal si rekonštrukciu. Martin Valluš sa pustil do práce – v roku 1928 zabezpečil kúpu a stavbu nového organu od Rieger z Krnova, ktorý posvätil a službe požehnal dekan Dula z Liptovského Hrádku počas veľkej slávnosti. V roku 1930 prebehla generálna oprava celého chrámu – bol staticky narušený pre pohyby kopca, na ktorom bol postavený. Rozhodovalo sa o tom, č vežu kostola, ktorá už nemusela dlho vydržať, úplne zvalia alebo sa ju posnažia zachrániť. Nakoniec ju zachránili tým, že k nej pristavali oporné stĺpy, ktoré sú po jej bokoch dodnes. V roku 1931 bol kostol z vnútra vymaľovaný, historizujúcou neobarokovou výmaľbou prispôsobenou výrazu oltárov, kostolným maliarom Antonom Bednárom. Maľovaná výzdoba bola, podľa fotografií, inšpirovaná maľbami v katolíckom kostole v Liptovskom Hrádku. Táto bola potom zatretá v roku 1981. Martin Valluš bol taktiež v roku 1941 jediným v dedine, kto vlastnil auto – Škoda Popular, v tej dobe už nepojazdný. Niekoľkokrát bol členom obecného zastupiteľstva.

Počas medzivojnového obdobia bol aktívnym kultúrnym pracovníkom obce. Bol zakladateľom miestnej pobočky spolu Charitas (Karita) v Dovalove, ktorá tu hrávala divadlá. Aktívne pracoval s miestnou katolíckou mládežou. V Dovalove pôsobil do roku 1957, potom bol preložený, ale nevedno kde. Dokonca nevieme, ani kedy Martin Valluš zomrel a ani sa nám do dnešných dní nezachovala jeho fotografia.

Do života farára Martina Valluša, a životov všetkých farárov a organistov v kostoloch katolíckej cirkvy na Slovensku zasiahla veľmi významná udalosť. Od roku 1937 bol postupne do života uvádzaný Jednotný katolícky spevník. Jeho autorom bol Mikuláš Schneider Trnavský a mnoho ďalších činiteľov bolo súčasťou skupiny ľudí, ktorí ho pripravovali v rámci Spolku sv. Vojtecha. V ňom sa nachádzajú piesne slovenské, piesne ľudové a niekoľko piesní preložených z iných jazykov. Používa sa dodnes, čo nemá v strednej Európe obdoby. Je v priestore strednej Európy jedinečný.