Dovalovský kňaz MELCHIOR ANDREÁNSKY 1822-1834
19. 4. 2021
Deň 18. apríl je v známy ako Svetový deň kultúrneho dedičstva, kedy sa má oslavovať kultúrne bohatstvo, ktoré nám, dnešným ľudom, zanechali naši predkovia. Či už sú to tradície a zvyky, ktorými sa dodnes riadime, prípadne sú to stavby a pamiatky, ktoré sú ozdobou našich miest a dedín, všetko je to naše kultúrne dedičstvo, ktoré by sme mali ctiť, zoznamovať sa s ním, a propagovať ho. Medzi kultúrne dedičstvo patria aj osobnosti kultúry, z ktorých mnohé sú už dnes zabudnuté, rovnako ako osobnosť, ktorú vám dnes chcem predstaviť.
Rímsko-katolícky kňaz Melchior (Melichar) Andreánsky sa narodil v Beňadikovej v roku 1783. Bol príslušníkom starého zemianskeho rodu z Liptovského Ondreja. Jeho otec Meňhard Andreánsky bol stoličným hodnostárom v Liptovskom Svätom Mikuláši, starší brat Jób Andreánsky (*1778 - †1830; v roku 1801 mal svadbu v Dovalove s Rozáliou Borló, dcérou Alexandra Borló z Betlanoviec, provizora (správcu) Hrádockého komorského panstva; od konca 18. storočia do roku 1807 býval v Liptovskom Hrádku, neskôr v Liptovskej Mare) bol stoličným prokurátorom a právnikom, mladší brat Tomáš Andreánsky bol tiež kanonikom ako Melchior.
Za kňaza študoval na seminári v Bratislave a v Trnave, kde bol vysvätený v roku 1806. Počas štúdia v Bratislave sa zoznámil s myšlienkami Antona Bernoláka, ktorých sa následne držal celý život, stal sa ich verným nasledovníkom a šíriteľom. Najprv pôsobil ako kaplán v Levoči, následne 14 rokov v Liptovskom Trnovci, kde postavil novú faru a nechal prestavať kostol. Od roku 1822 pôsobil v Dovalove v miestnom kostolíku sv. Martina z Tours. Počas jeho pôsobenia v Dovalove nechal postaviť novú kaplnku sv. Šimona a Júdu vo filiálke – v Liptovskej Kokave, na mieste staršej drevenej modlitebne zo začiatku 17. storočia, s použitím pôvodného staršieho zariadenia kostola.
Po odchode z Dovalova v roku 1834 pôsobil v Hybiach. Bol aj liptovským archidiakonom (resp. dekanom; od roku 1837), oravským archidiakonom (od roku 1842), tiež aj titulárnym spišským kanonikom (od roku 1833), riadnym spišským kanonikom (od roku 1836) a tiež opátom Solivarským (od roku 1840) a pôsobil aj ako kanonik – custos (1847). Od roku 1836 pôsobil ako cenzor spišskej cirkevnej tlače, kde ukázal, aký ctiteľ bernolákovskej slovenčiny v skutočnosti je, jej gramatiku a pravopis ovládal výborne, čo sa prejavilo aj v tejto jeho práci. Zomrel v roku 1851 a je pochovaný v krypte katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule.
Nebol najplodnejším autorom, avšak medzi jeho diela patria také skvosty ako obšírna ,,Historia Domus“ (Dejiny) kostola v Liptovskom Trnovci. Jedna z jeho mála básní ,,Wersse zde napsané...“, ktorú Andreánsky venoval svojmu priateľovi Štefanovi Meszárošovi z Kvačian, aj napriek jej neveľkej umeleckej hodnote, je významným obrazom o živote slovenských katolíckych fár a úžasným svedectvom o pravopise bernolákovčiny.
V každom svojom pôsobisku rozvíjal národné povedomie svojich farníkov, podporoval národný život, kázal v bernolákovčine, najímal a podporoval učiteľov v školách, ktorí boli dobrými Slovákmi a podporovali slovenskosť vo svojich žiakoch. Preto sa mu možno počas práce v Dovalove veľmi dobre spolupracovalo s vtedajším tunajším rímsko-katolíckym učiteľom Jánom Kollárikom, ktorý bol veľmi svedomitý a milý k deťom, ktoré ho mali veľmi rady (v Dovalove Ján Kollárik pôsobil v rokoch 1819 – 1832).
Počas pôsobenia na Spiši a v Spišskej Kapitule v 30-tych a 40-tych rokoch 19. storočia bol horlivým šíriteľom slovenskej literatúry v okolitých dedinách. Bol to činorodý človek, ktorý sa snažil o zloženie slovenského (bernolákovského) katolíckeho spevníka, ktorý však nikdy nedokončil. Napriek tomu, že z celého územia Slovenska nazbieral obrovský počet piesní a materiálov, ktoré by pri jeho zostavení využil. Postupne z nich vyraďoval tie, ktoré neboli vhodné na použitie pri liturgií v kostoloch.
Aj takéto osobnosti, ktoré pôsobili v Liptovskom Hrádku, alebo v jeho mestskej časti v Dovalove, patria medzi naše kultúrne dedičstvo. Vážme si ich a šírme povedomie o nich. Ktorú osobnosť, tradíciu alebo pamiatku z mesta alebo mestskej časti považujete za súčasť nášho miestneho kultúrneho dedičstva vy?
PS: portrét Melchiora Andreánskeho sa nám bohužiaľ nezachoval, preto prikladám fotografiu kostola sv. Martina, resp. kostolných schodov s vežou z roku 1953
